Je skoré ráno. Intenzita svetla dopadajúceho na moje oči je na kritickej úrovni. Otváram oči, veľmi pomaly a opatrne. Čo to má znamenať? Veď je len 5:40?! Spím ďalej.
Netrvalo dlho a budík sa hlási do služby. Moja ruka, čo by rýchlosťou bláznivej strely sa naťahuje a budík vypína. V zápätí ho prestavujem o 10 minút dopredu ako mám vo zvyku.
Už prišiel čas. Musím ísť do školy.
Otváram skriňu a obliekam sa. Medzitým sa snažím vykonať 10 iných potrieb. Časová rezerva vypršala. Rýchlo som schmatol 2 hrušky, ktoré spapám po ceste.
Vidím kopec, ktorým obvykle chodím, aby som ušetril 3 minúty. Kráčam, jem hrušku a rozmýšľam nad tým, aké by to bolo ostať v posteli. Už som na horizonte kopca. Rýchlo ma obehli dvaja chalani. Vidím ako zatočili do neznámej záhrady, ktorú križuje vychodený chodníček.
Stojím na chodníku, dojedám prvú hrušku. Mám pred sebou ťažké rozhodnutie. Pôjdem po asfaltovej ceste, ktorou chodím vždy, alebo to strihnem cez záhradu? Však vzdušnou čiarou je to bližšie. Ušetrím najmenej minútu! Asi vám nemusím hovoriť ako som sa rozhodol.
Idem cez záhradu a pochutnávam si na druhej hruške. Pre tých, ktorý začali čítať až tu, dôležitý oznam: Hrušku som zo záhrady neukradol, však tam aj žiadne neboli. Doniesol som ju zo sebou!
Prichádza sklamanie. Na konci chodníčku je oplotenie, ktoré ohraničuje priestor novostavby. Na druhej strane oplotenia sú robotníci. "Dobrý deň, ako sa dostanem na druhú stranu?", pýtam sa. "To musíte ísť tadiaľto dole", odpovedajú. Všetky nádeje na skorý príchod vyprchali. Idem dole, popri oplotení, až na jeho koniec.
Už sa neponáhľam. Idem svojim tempom.
